Každé ráno sa začínalo rovnako.
Svetlo prenikalo cez stromy, okná susedných domov sa leskli rosou, vzduch voňal čerstvosťou a niečím sladkým.
Pri mojej bránke vždy ležalo jablko.
Niekedy jasne červené, inokedy bledé, so zlatými škvrnami od slnka.
Ležalo na tom istom mieste, akoby ho tam niekto kládol so zvláštnym úmyslom.
Najprv som si myslela, že je to hra.
Možno nejaký žart, možno detská zábava.
Ale s každým dňom to bolo čudnejšie.
Žiadne odkazy, žiadne stopy.
Len jablko — čerstvé, akoby práve odtrhnuté.
Raz som vstala skôr ako zvyčajne.
Vonku bolo ticho, len vietor šuchotal v listoch.
Stála som pri okne, keď som začula ľahké kroky.
Z poza rohu sa objavila.
Malé dievčatko, asi sedemročné, v bordovej bunde a s bielym batohom.
Prišla k bránke, zohla sa, položila jablko a — akoby zacítila niečí pohľad — pozrela na môj dom.
Nie priamo do okna, nie.
Skôr akoby cez neho.
Potom sa rozbehla ďalej — tam, kde sa slnko práve dotýkalo mokrého asfaltu.
Dívala som sa za ňou.
V hrudi som cítila niečo zvláštne — nie nepokoj, ale jemný smútok zmiešaný s nežnosťou k niekomu, koho som videla prvýkrát.
Na ďalší deň som ju čakala.
Stála som za plotom, nehýbala sa.
Vzduch voňal mokrou zemou, niekde zaštekal pes.
A znovu — kroky.
To isté dievčatko.
Tá istá bunda.
Položila jablko a na chvíľu sa zdržala.
Dotkla sa rukou bránky — jemne, skoro s láskavosťou.
A šla ďalej.
Otvorila som bránu a vykročila za ňou.
Sledovať ju bolo ťažšie, než som si myslela.
Šla rýchlo, s istotou, akoby presne vedela, kam chodí každý deň.
Zabočila za roh, potom ešte raz.
Držala som si odstup.
Domy boli čoraz staršie, ulice tichšie.
Dievčatko prišlo k nízkemu múru z tehál, za ktorým bolo malé cintorínum.
Otvorila bránku a vošla dnu.
Zastavila som sa.
Na okamih sa mi zdalo, že vzduch ochladol.
Pristúpila k jednému hrobu, jemne zotrela listy z náhrobku a položila naň jablko.
Chvíľu tam stála.
A potom sa len usmiala a zašepkala:
— Znova som prišla, mama.
Stála som pri bránke, neschopná pohnúť sa.
Slnko pomaly stúpalo, dotýkalo sa mramoru a lesklej šupky jablka.
A vtedy som pochopila, že každé ráno, keď som nachádzala ten dar pri svojom dome — nebol určený mne.
Bol pre niekoho, kto tu kedysi žil.
