Na starej lavičke pri mestkej fontáne sedával každé ráno muž menom Viktor.
V rukách držal papierové vrecko s pšenicou, v očiach mal únavu aj láskavosť. Holuby ho poznali: len čo sa objavil, desiatky krídel sa zdvihli do vzduchu.
Pre okoloidúcich to bol bežný obraz.
„Dedko s holubmi,“ hovorili o ňom deti, keď bežali okolo.
Ale pre Viktora boli tieto ranné chvíle jediným časom dňa, keď necítil samotu.
Kŕmil vtáky, rozprával sa s nimi ako so starými priateľmi:
— No čo, zase ste všetky prišli? Šikovní ste…
Raz, na konci zimy, si všimol jedného holuba — belavosivého, s tenkým lesklým prsteňom na nožičke. Vták sa správal zvláštne: nekloval zrná, len stál vedľa a akoby sa na neho pozeral.
Viktor sa zamračil, pozrel sa bližšie na prsteň — bolo na ňom niečo vygravírované.
Ťažko rozlúštil nápis: „A a L — navždy.“
Zostal stáť bez pohybu. Bola to rovnaká rytina, aká bola na ich svadobných prsteňoch s manželkou Lýdiou.
Zomrela pred troma rokmi a jej prsteň sa nikdy nenašiel — zmizol v nemocnici v deň pohrebu.
Teraz sa pozeral na vtáka a nemohol sa pohnúť.
Holub urobil pár krokov dopredu a sadol si rovno k jeho ruke, akoby mu chcel ukázať nožičku.
Viktor sa jemne dotkol prsteňa a s úsmevom cez slzy zašepkal:
— Tak si predsa len našla spôsob, ako priletieť, však?
Odvtedy ten holub priletel každý deň, presne v rovnaký čas. Viktor sa už necítil sám.
Mesto sa ponáhľalo, ľudia prechádzali okolo, a on sedel na svojej lavičke, pozeral na oblohu a šepkal:
— Ďakujem, Lýdia. Pochopil som.
