Ráno sa začínalo akoby odznova.
Mesto dýchalo parou z kanálov, voňalo kávou a mokrou zemou po nočnom daždi. Ľudia v farebných teniskách sa zhromažďovali pri štarte, smiali sa, fotili, podupkávali, aby sa zohriali.
A Lea sedela trochu bokom — v ľahkom čiernom vozíku, s dlaňami na chladných obručiach kolies. Jej prsty sa triasli nie od zimy, ale od niečoho hlbšieho — od očakávania.
Nemala rada veľké slová ako „odvaha“ alebo „hrdinstvo“.
Len chcela ísť. Dopredu, kým môže.
— Hej, ste si istá? — spýtal sa dobrovoľník, pehavý chalan so strelkou na krku. — Začína pršať, trať bude šmykľavá.
— A keď nezačnem, ako sa dozviem, že môžem? — odpovedala Lea pokojne.
Zostal zaskočený, potom len prikývol a odstúpil. Jej úsmev bol krátky, ale skutočný.
Keď zaznel výstrel, všetko zbytočné zmizlo.
Dav sa pohol — niekto rýchlo, niekto pomaly.
Lea cítila, ako sa kolesá pod jej rukami ozývajú na každý dotyk, ako kvapky dažďa stekajú po lícach a miešajú sa s dychom.
Svet sa zúžil len na cestu a tlkot srdca.
Na desiatom kilometri už nevidela chrbty bežcov — len sivú čiaru asfaltu, ktorá sa tiahla do nekonečna.
Dážď zosilnel. Vietor jej bil do tváre, blato lietalo spod kolies.
Niekde vpredu sa niekto potkol, iný to vzdal, ďalší zanadával.
A ona šla ďalej.
Ticho, vytrvalo, akoby každý pohyb bol jej modlitbou.
„Hlavne sa nezastavuj,“ šepkala si.
A cesta jej odpovedala dunením, a mesto akoby stíchlo, počúvajúc, ako bije jej srdce.
Na dvadsiatom piatom kilometri jej ruky pálili, prsty kŕčovito zvierali obruče.
Ale pokračovala.
Popri nej prešiel cyklista a zakričal:
— Rešpekt! Si silná!
Len mu zamávala. Nerobila to kvôli rešpektu.
Robila to kvôli tichu v sebe. Kvôli tomu, aby dokázala — sebe, nie svetu.
Do cieľa dorazila, keď sa obloha vyjasnila.
Dážď ustal a slnko, predierajúc sa cez oblaky, zlatisto zasvietilo do mokrého asfaltu.
Dav sa rozostúpil, niekto tlieskal, niekto len mlčal.
Lea zdvihla ruky a zatvorila oči.
Zdalo sa, že všetok hluk sa rozpustil v tom svetle.
Nezvíťazila v behu, ale cítila, že porazila niečo omnoho väčšie.
A zrazu sa spoza nej ozval známy hlas:
— Lea! Počkaj!
Otočila sa — ten istý pehavý chlapec stál s krabicou v rukách.
Z nej vykúkali dva tenké, ľahké protézy — biele ako papier.
— Toto je pre teba, — povedal. — Dokončili sme ich dnes v noci.
Chceli sme ti ich odovzdať po maratóne.
Dlho sa na ne pozerala.
Potom sa usmiala — úprimne, s teplom a vďačnosťou, no bez potreby.
— Vieš, — povedala potichu, — myslím, že ich už nepotrebujem.
Naučila som sa lietať.
