Prišiel skôr.
Ráno bolo jasné, vzduch voňal čerstvým chlebom a mokrými listami.
V parku šumeli vtáky, slnko sa kĺzalo po lavičkách a odrážalo sa v kvapkách rosy.
Henry sedel na svojom mieste — pri starom lampáši, s palicou a šálkou kávy.
Chodil sem každý deň, len aby sa díval, ako ľudia prechádzajú, ako lístie padá na zem.
Stalo sa to jeho zvykom — počúvať život, bez zasahovania.
Nikoho nečakal.
Až kým nepočul tichý, trochu neistý hlas:
— Prepáčte… ste pán Henry Collins?
Zdvihol oči.
Pred ním stála mladá dievčina — svetlé vlasy, jemný úsmev, v rukách taška, akoby práve prišla z diaľky.
Jej pohľad bol taký… známy.
— Poznám vás, — povedala. — Teda, poznala som vás už dávno.
Hrali ste na gitare, písali listy… rozprávali príbehy.
Príbehy, ktoré som počúvala odmalička.
Henry sa zamračil.
Nikto si to nemohol pamätať. Nikto nevedel, ako znelo to leto, keď bol mladý, zamilovaný a hlúpy.
— Odkiaľ to všetko vieš?
Dievčina mlčky otvorila tašku a vytiahla kazetu.
Na žltej nálepke, vyblednutým atramentom:
„Leto 1979. Pre N.“
— Nahrali ste to pre moju starú mamu, — povedala ticho. — Volala sa Nora.
Svet akoby sa zastavil.
Park onemel — žiadny vietor, žiadny vtáčí spev.
Len dych, len spomienky.
Henry sa pozeral na kazetu, potom na Emily — a zrazu v nej uvidel Noru.
Nie tvár, nie rysy — ale svetlo v očiach. To isté, ktoré ho kedysi zachránilo pred osamelosťou.
— Rozprávala mi o vás všetko, — povedala dievčina. — Každý príbeh.
Chcela som vás len vidieť. Presvedčiť sa, že ste skutočný.
Prikývol.
A po krátkej chvíli ticha sa usmial:
— Tak dovoľ, aby som ti porozprával ešte jeden. Posledný.
Slnko sa jemne dotklo ich tvárí.
Všetko okolo sa naplnilo zlatým svetlom, vôňou starých listov a neviditeľnou niťou medzi minulosťou a prítomnosťou.
A čas sa znovu rozbehol — potichu, pomaly, akoby sa bál narušiť ten okamih.
