Svetlo v jeho kaviarni sa rozsvietilo ako prvé — akoby sa samotné svitanie učilo od neho. Noah prichádzal skôr, než sa mesto prebudilo. Vo vnútri voňalo po káve, čerstvom chlebe a niečom teplom, ľudskom. Zapol svetlo, otvoril okná, počúval, ako drevo jemne praská a ako voda ticho kvapká do drezu. Na ulici sa dvíhal para — dych mesta, ktoré ešte spalo.
Každé ráno položil k dverám škatuľu. Jednoduchú, kartónovú, previazanú špagátom. Na nej úhľadne napísaný odkaz: „Pre tých, ktorí to majú dnes ťažké.“
Vo vnútri — horúca polievka, kúsok chleba, jablko, niekedy čaj v termoske. Nikdy nečakal, kto si ju vezme. Len vedel: niekto si ju vezme.
— Zase ju tam dávaš? — spýtala sa raz čašníčka. — A čo ak ju nikto nevezme?
— Tak si ju zajtra vezme niekto iný, — odpovedal pokojne.
Chcela ešte niečo dodať, ale odmlčala sa. V jeho hlase bolo to ticho, s ktorým sa neháda.
Občas videl, ako niekto prichádza — muž v starom kabáte, žena s dieťaťom, tínedžer s batohom. Vždy rýchlo, nesmelo, bez pohľadu do strán. Vzali škatuľu, akoby robili niečo hanebné. Noah sa vždy otočil. Nechcel, aby museli vysvetľovať.
Na obed sa kaviareň naplnila hlasmi, parou, cinkaním riadu. Ľudia jedli, smiali sa, rozprávali. Podával taniere, utieral pult a občas si pomyslel: možno niektorý z nich kedysi prežil práve ten ťažký deň. A teraz sa smeje.
Jedného rána vyšiel neskôr než zvyčajne — zabudol kľúče, potom mu spadol vrece s múkou. Keď prišiel k dverám, škatuľa už tam nebola. Ale na mieste, kde stála, ležala obálka. Vo vnútri bol detský obrázok: miska s polievkou, slnko a nápis: „Ďakujem, pán Noah. Teraz máme aj my ráno.“
Sadol si priamo na schody, pritisol obrázok k hrudi. Vzduch voňal po škorici, čerstvom chlebe a niečom inom — ľahkosti. Nie šťastí, nie. Skôr pocite, že jeho tiché „pre niekoho“ sa dostalo presne tam, kam malo.
Na druhý deň položil dve škatuľe. A vedľa nich pridal ešte jednu poznámku:
„Niekedy to nemajú ťažké len tí, čo sú hladní. Niekedy aj tí, čo mlčia. Vezmite si, ak treba.“
Do večera zmizli obe. Na mieste zostal len malý kamienok — akoby znamenie. Noah sa usmial, zatvoril kaviareň a zhasol svetlo.
A za dverami možno niekto prvýkrát po dlhej dobe jedol nie preto, že musel — ale preto, že cítil vďačnosť.
