Ona prechádzala správy.
Bežné ráno, šálka kávy, nudný deň pred ňou.
Svadobné fotografie, cudzie úsmevy, bezvýznamné titulky — až kým sa jej pohľad nezachytil na jednej tvári.
On.
Ten, kto jej ešte včera večer písal: „Nemôžem sa dočkať zajtrajška.“
Na obrazovke — on, s inou ženou v bielom.
Jeho ruka ju drží okolo pása, oči mu žiaria šťastím.
A pod fotografiou — podpis: „Svadba podnikateľa Arťoma L. a Anastasie V., Moskva.“
Čítala to trikrát, potom len onemela.
Svet okolo akoby zmizol. Iba hučanie v ušiach a pocit, že sa jej zem stráca spod nôh.
Jej Arťom.
Jeho košeľa, jeho hodinky, jeho úsmev.
Len nie s ňou.
Ruky sa jej roztriasli.
Otvorila správy — posledné „Dobrú noc ❤️“ jej poslal len pred deviatimi hodinami.
A vtom sa telefón zachvial.
Nová správa — z neznámeho čísla.
Tri slová: „Vysvetlí ti to.“
Zavolala mu — účastník je nedostupný.
Znova. A znova.
Ticho.
Večer jej prišiel list — obálka bez spiatočnej adresy.
Vo vnútri — fotografia, tá istá z novín, a krátky odkaz:
„Inak som nemohol. Odpusť.“
Až o týždeň jej polícia povedala: muž s týmto menom skutočne existoval — ale zomrel pred dvoma rokmi.
Ten, kto jej celý ten čas písal, používal jeho doklady.
Nikdy nebol jej snúbencom.
Ani tým, za koho sa vydával.
Ale prečo si vybral práve ju — zostalo záhadou.
Jednou z tých, na ktoré sa odpoveď nikdy nedozvie.
