Krieda škrípala po tabuli nepríjemným zvukom. Vzduch v triede bol ťažký — cítil sa pach mokrých búnd, atramentu a cudzí strach.
Pán Hale opäť kričal. Jeho hlas sa odrážal od stien, akoby sa sama trieda bála dýchať. Deti sedeli ticho, bez pohľadu hore. Nikto nepočúval slová — všetci počúvali hnev.
Vždy bol prísny, ale v poslednom čase sa akoby zmenil. Kričal za každú chybu, búchal dlaňou po stole, trhal zošity. Niekto plakal, niekto ticho nenávidel.
Len Oliver — najtichší v triede — sa vždy pozeral priamo. Nie z odvahy, ale preto, že sa jednoducho nevedel dívať dole.
V ten deň bubnoval dážď na okná a svet vyzeral sivý a ťažký. Učiteľ sa znova rozčúlil — na dievča s vrkočom, ktoré prečítalo slovo nesprávne.
— Koľkokrát ti to mám opakovať?! — zakričal, a v tichu niečo puklo. Dievča zbledlo, oči sa jej zaliali slzami.
— Dosť, — povedal zrazu Oliver.
Hlas zniel pokojne, takmer šepotom, ale bolo v ňom niečo, čo stíšilo aj dážď.
Učiteľ sa pomaly otočil.
— Čo si to povedal?
— Dosť, — zopakoval chlapec. — Len sa pomýlila. Každý sa mýli. Aj vy.
Ticho zhustlo, ako vzduch pred búrkou. Všetci čakali výbuch. Ale neprišiel.
Učiteľ stál, akoby z neho niekto vytrhol hnev a nechal iba únavu.
Sadol si, pretrel si tvár a potichu povedal:
— Máš pravdu. Aj ja.
Po hodine deti vybehli z triedy, šušťali bundami a zošitmi, len Oliver zostal.
Učiteľ stále sedel, hľadiac do prázdna.
— Nemal si to na mňa takto, — povedal ticho. — Ale ďakujem, že si to urobil.
— Nechcel som, aby plakala, — odpovedal chlapec.
Večer pán Hale stál dlho pri tabuli sám. Vonku sa stmievalo, trieda voňala prachom a kriedou.
Zobral handru, zotrel všetko, čo napísal počas dňa, a prvýkrát po dlhom čase necítil hnev.
Len ticho a mierny pocit hanby, ktorý sa podobal na úľavu.
Na druhý deň vošiel do triedy bez papierov a bez zvyčajného kriku.
Len povedal:
— Dnes nebude hodina. Dnes sa porozprávame.
A keď deti pomaly zdvíhali hlavy, pochopil — prvýkrát po rokoch v tých očiach nebol strach.
